Ak ste vydržali a dokonca uverili hranému dojatiu Matoviča v decembri, dúfam, že teraz odpustíte mne tento uplakaný úvod, keď dodám, že žartujem. A to mali byť tí najslušnejší, výber toho najlepšieho, čo posunie krajinu k lepšiemu. Nečudujem sa, ak tomu už neveríte.
Apropo, komu z nich veriť? Lebo tí slušní ľudia sa rozdelili na dva tábory. Tlčhubovi Matovičovi, ktorý nahovorí ľudí, označí ich za slušných, ešte sa rozplače a potom ich pošpiní? Pri pánoch Dostálovi a Zajacovi, ktorí pomohli povaliť vládu a rozbili svoju trojčlennú stranu, by sme mu to možno ešte odpustili, horšie je to pri ľuďoch, ktorí v politike ešte neboli ale aj pri Františkovi Mikloškovi, nech si už o ňom myslíme čokoľvek. Matovič sa totiž s ním a jeho kolegami rozlúčil s podozrením, že to môžu byť aj potenciálni zlodeji, keďže odmietli podstúpiť detektor lži. Ako by dopadli sa nedozvieme. Ja osobne by som si pritom celkom rád vypočul výsledok skúšky na polygrafe u pána Minárika, bývalého viceprimátora Bratislavy, ktorý sa z kandidátky slušných bude zrejme tiež porúčať.
Slovensko je v uplynulých dňoch plné nečakaných udalostí a zvratov. Ak bolo na rozbití Matovičovej kandidátky niečo slušné, tak určite to, že o spoločnom fungovaní tejto zmesky ľudí s rôznymi názormi sme sa dozvedeli ešte pred voľbami a nie až po nich. Mnohí možno aj na tomto príklade pochopia, aká dôležitá je pre túto krajinu stabilita. Igor Matovič dokáže za sebou akurát zanechať smrad, utiecť, nech sa v ňom podusia iní. No to nestačí. Tak ako nestačí len hovoriť o slušnosti.